Život V Očiach 3-Od začiatku

6. července 2015 v 1:18 | Enna |  Život v očiach
Toto je taká tá doplňovacia kapitola. Bude krátka. Možno ešte zajtra, teda vlastne dnes niečo napíšem. Zatiaľ tu teda máte túto krátku kapitolu. Ak to niekto nepochopil, tak idem späť do minulosti. Takže som sa vlastne dejovo vrátila na začiatok. Toť vše. Majte pekný deň/prázdniny/tieto nasledujúce dva mesiace, užívajte si voľna (kto ho máte) a majte sa dobre.
P.S.: Je noc, takže gramatické chyby si prosím nevšímajte. Budem sa to snažiť dnes opraviť (ak stihnem).
P.S.2: Budem veľmi rada, ak mi dáte úprimný koment c:

Pred dvanástimi rokmi...
Hľadela som neznámej osobe do očí. Bolesť, strach. Jediné dve veci, ktoré som vedela vyčítať z očí mŕtveho muža, ktorý ležal na zemy. Ktovie, možno bol jeden z nás. Z bežcov. Ak bol, tak to bola len ďalšia osoba pripísaná na zozname našich, ktorých som zabila. Už som si na to zvykla. Ale až tak, že som si neuvedomovala ako berem životy iných. Brala som to ako normálnu záležitosť. Aby môj brat prežil. Aby sme prežili. Viete, v tomto svete ľudia ako my toho nedostanú moc veľa. Vlastne nič okrem malej šance na prežitie. Ak ste na behu pred hádam tým najväčším šialencom na tejto planéte. Ba možno aj v celom vesmíre. Taká bezcitná sviňa ako on, ktorá len brala duše ľuďom by mala zhniť v pekle. Nie, nie som slepá ako všetci ostatní. Ja mu seba a môjho brata nedám. Nikdy. Nikdy v živote. Ani keby som mala za to zomrieť. Krvavý nôž mi spadol z ruky a zacvenkal o zem. To ma prebudilo z mojich myšlienok. Videla som svetlá. Boli odo mňa ešte dosť ďaleko na to, aby som zobrala veci muža a utekala. Kam? Do domu na Havraniej ulici 3. Ten dom je to najbižšie čo mám k slovu domov.

Svetlá, ktoré som ešte nedávno videla boli buď svetlá Nachádzačov alebo Hľadačov.

Nachádzači sú niečo ako staršia verzia Hľadačov. Sú to roboti vyvinutí na nájdenie bežcov. Ak bežca nájdu tak mu vyčistia pamäť. Týto bežci teda zabudnú, že sa niekedy vzporili proti operácii Druhého Dychu.

Hľadači. Niečo horšie. Majú vyvinutý mechanizmus na to, aby zabíjali bežcov. Lebo muž, ktorý vyvinul Druhý Dych si zmyslel, že týto ľudia musia zomrieť. Ale nie, nezabijú vás len jednou ranou. Mučia vás.

Utekala som tou známou, tmavou, zaprášenou ulicou. Boleli ma nohy, pľúca, ale musela som bežať ďalej. Jediné svetlo na ulici bola žiara Mesiaca. Ale aj to málo mi stačilo na to, aby som sa bezpečne dostala domov. Rýchlo som zaklopala na dvere. Kód, ktorý sme mali bol vcelku jednoduchý. Tri klopnutia, malá pauza, dve klopnutia. Nič. Dvere sa neodomkli. Zaklopala som ešte raz. Zase nič. Približovali sa ku mne svetlá a následne ma chytila panika. Srdce mi silno búšilo a ťažko sa mi dýchalo.V tom mi došiel nápad. Preliezla som našu bránku a vošla do záhrady. Mimo predného vchodu sme mali aj zadný. Ten sme poznali len ja a môj brat. Otvorila som dvere.

"John?" zašepkala som. Ticho. Nie, toto nie je dobré.
"John?" Žiadna odpoveď. Sviečky boli rozsvietené po celom dome. Nič nezvyčajné. Len to, že ho nikde nebolo. Žeby ho chytili Hladači? Alebo Nachádzači? Nie, to nie je možné. Predsa som mu jasne vyysvetlila, že z domu nesmie výjsť. A aj vedel prečo. Zo zadného vrecka som vytiahla nôž, ktorý som nedávno použila. Pomaly a hlavne potichu som prechádzala cez náš dom. Ani stopy. Nič nenaznačovalo, že by tu niekto bol. Ale nič nenaznačovalo, že by tu bol on. Kráčala som po schodoch, keď som si všimla červené odtlačky nôh. Krv. Krvavé odtlačky malých nôh boli na každom schodu. Ale smerovali presne opačným smerom než som ja šla. Našli ho. Utekala som po celom dome. Nič tam nebolo. Len občasné mláky krvi a odtlačky. Našli ho. Mala som ostať doma. Mala som ho ochrániť. Je to moja vina. Všetko je to moja vina...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama