na Blog.cz

/Prepisujem/

Otvorila som oči a postavila sa zo zeme na ktorej som ešte nedávno ležala. Predo mnou bolo zrkadlo. Videla som sa v odraze, mladé dievča s ryšavími vlasmi a modrými očami. Niečo mi tam nesedelo.

Kde som to? Začala som sa otáčať na všetky strany. Obklopoval ma len môj odraz. Všade boli zrkadlá.

Nič. Žiaden zvuk, len ticho, z ktorého mi dunelo v ušiach. Namiesto podlahy bola tvrdá, chladná zem. Zem? Naozaj to bola pôda. Rozmýšlala som nad svojimi slovami. Zas to nedávalo zmysel. Ako môže byť v tejto izbe zem? Zarazila som sa. Pozerala som sa na pôdu, ktorú som mala pod nohami. Nemala som topánky. To vysvetľovalo prečo mi bola taká zima. Ale čo je toto za miesto?

V hlave mi výrilo asi bilión otázok a hlúpe odpovede. Celé to nedávalo zmysel. Z nedávnej minulosti som si pamätala iba útržky. Krátke spomienky sa strácali vo veľkej miestnosti. Alebo bola malá? Z týchto úvah sa mi zakrútila hlava.

Pozrela som sa pred seba. Už som nevidela svoj odraz. Bola som v strede lesa, všade na vôkol boli stromy. Ako som sa dostala sem? Zas. Nič mi nedávalo zmysel. Sadla som si na chladnú zem. Alebo to bola tráva? Rukou som prešla po zdravo vyzerajúcej tráve, ktorá mi na končekoch prstov zanechala mokré stopy rosy. Nezmysel.

Videla som obrysi postáv. Boli nejasné a mihali sa z jednej strany na druhú pri čom sa strácali v tme, či v silnom svetle? Tento raz som dospela k normálnej odpovedi.

Bola tma a na cestu mi svietil iba mesiac. Uvidela som náš dom. To už dávalo zmysel. Bol tmavý, pričom náš dom bol namaľovaný na veselú žltú. Čo sa to tu do pekla deje? Jedna otázka prekrývala tú druhú. Moje otázky sa nekončili. Bol to dom mojej starej mamy?

"Nie". odpovedalo mi niečo v hlave. Mykla som sa.

"Kto si?," spýtala som sa. Pri každom mojom nádychu som vypustila obláčik pary, ktorý po chvíľke zmizol v tej čiernej nočnej oblohe.

Nič, ticho, presne ako-ako kde? Kde to bolo? Nedokázala som si spomenúť.

"Čo mám sklerózu, alebo si zo mňa niekto uťahuje?" vykríkla som ešte silnejším hlasom.

Buď je to sen, alebo je to ozajstné? Zas a zas otázky.

" Nekonečné otázky." povedala som slabším hlasom, celkom pokojnejšie.

"Bolí ma z teba hlava!" kričal môj vnútorný hlas, či nejaká osoba?

"Je to iba sen preboha!" uisťovala som sa

"Nie, nie je!" výsmešne na mňa niekto kričal.

"Nedáva to zmysel, nech si čo si nedáva to zmysel!" jačala som.

"Dáva. " smial sa, či sa smiala?

"Tak mi to vysvetli."

Nejaká neznáma žena stála za mnou a česala mi moje vlasy.
"Mami?"
Osoba, ktorá stála za mnou mala husté hnedeé vlasy, zelené oči. Jej postava vyzerala tak
krehko. Akoby sa mohla každú sekundu zrútiť. A pri tom vyzerala presne ako moja matka. Ale tá je dávno mŕtva. Začala som nariekať. Inštinktívne som si išla utrieť slzy, ale žiadne mi netiekli z očí. V tej tme som si začala dotýkať tvár. Počkať, oči. Tam, kde mali byť moje oči bol len obväz a pod ním dve jamy.

"Nerozumiem tomu!" revala som do prázdna. Všetky spomienky, otázky, odpovede sa mi hrnuli cez hlavu.
"Vedela som to, raz sa to muselo stať, prišiel si po mňa, že?"